Bol raz jeden človek...
Bol deň, ako každý... ale predsa čímsi iný...
Na hodine čítania som chcela pre svoju potrebu zistiť, kto už vie čítať. Otvorila som rozprávkovú knihu na rozprávke Nešťastenka. Prvá začala čítať dievčička. Prečítala asi zo tri vety a povedala: "Teta, mne sa už nechce čítať".. rešpektovala som jej rozhodnutie a čítať začal mladý muž v okuliarkoch .. zvládol zopár viet a potom pokračovala v čítaní ďalšia dievčička. Čítala krásne, precítene. V tedy som si uvedomila, aká je tá rozprávka krutá. Nešťastenka mala samé zlé zážitky a odrazu vidím, že moja čítajúca plače, ale v čítaní pokračuje. Hľadala som jej vreckovku a očakávala som, že čítanie preruší. Nie, neprerušila. Slzičky prestali, keď začal byť text pozitívnejší a ona dočítala celučkú stranu. Poďakovala som sa jej a tiež ju pochválila, že čítala krásne. Spýtala som sa, či vie ešte niekto čítať. Áno, aj ja viem, ozvala sa vedľa nej sediaca kočena.. Podala som jej knižku a ona si s prštekom začala ukazovať riadky a čítať. Čítať?? Začala, ukazujúc si prštekom na text... mám Ťa veľmi rada, si dobrá, pôjdeme nakupovať na Miletičku ... kolegyňa s veľkým otáznikom v očiach na mňa čumela a ja som ju pohľadom a gestom ruky upokojila. V každom riadku, teda skoro v každom, sa opakovali slová mám Ťa veľmi rada, ďakujem, pôjdeme nakupovať, budeme variť večeru, boli sme v divadle a pôjdeme do kina.. a v tomto duchu sa niesla celá knižná strana jej čítania.
Napriek tomu, že čítať sa za svoj doterajší život nenaučila, ( jej zdravotné postihnutie jej to žiaľ, nedovolilo ) tak veľmi, veľmi by chcela byť taká, ako tí, čo čítať vedia ...
... Pochválila som ju, že to bolo veľmi pekné a ona sa tomu neskutočne tešila
príbeh
(dc , 10. 11. 2017 8:13)